|
|
17-te a začiatok 18-teho storočia v Uhorsku charakterizujú ozbrojené
konflikty medzi náboženskými skupinami a vštkými stavmi súdobej
spoločnosti. Protihabsburské stavovské
povstania, ako boli najčastejšie nazývané, boli ozbrojené vystúpenia sedmohradských a uhorských stavov,
vedených sedmohradskými kniežatami alebo uhorskými magnátmi proti
Habsburgovcom v rokoch 1604 (začiatok Bočkajovho povstania) až 1711 (Satmársky
mier).
Odohrávali sa väčšinou na
území Slovenska, ktoré vtedy ako jadro Kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu
územia, ktoré ostalo z Uhorska po tureckej invázii v 16. storočí. Mali
ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život krajiny.
Obdobie protihabsburských stavovských povstaní bolo pre územie dnešného
Slovenska mimoriadne tragickým. Rinčanie zbraní takmer neutíchalo. Ako
ničivá smrť sa prevaľovali všetky protihabsburské povstania – Bocskayovo,
Bethlenovo, Juraja Rákociho, Thokolyho, Františka Rákociho – vždy od
východných až po západné hranice Slovenska. Dediny, mestečká, mestá
drancovali, plienili a pálili cisársky vojaci i povstalci. Aj Turci,
ktorým povstalecká šľachta ako svojím spojencom otvára brány do krajiny,
v tomto období ostávajú metlou Slovenska a hrozným postrachom poddaného
ľudu. Útlak protestantského obyvateľstva nadobúda postupne surové až
brutálne formy. Tisíce ľudských životov a obrovské materiálne hodnoty
vychádzali nazmar.
|
|
|
Protihabsburské stavovské povstania
Vodcovia protihabsburských povstaní v 17.-tom
storočí.
Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Juraj I. Rákoci,
Imrich Tököli,
František II. Rákoci
|
Príčiny
Najčastejšie uvádzanými príčinami sú obmedzovanie stavovských privilégií, násilná
protireformácia a presadzovanie habsburského absolutizmu. Boli aj súčasťou
väčších vojnových konfliktov – pätnásťročnej vojny (1593 -1606) a
tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), v ktorých sedmohradskí a uhorskí
povstalci vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov – Osmanskej
ríše alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe.
Bolo to obdobie plné vnútorných, neriešiteľných rozporov, vlastne už
začiatok otvorenej krízy feudálneho spoločenského poriadku.
|
|
Uhorská šľachta bojovala proti koristníckej politike
dvora, násilnostiam habsburskej soldatesky, za náboženskú slobodu,
no predovšetkým za svoje stavovské feudálne výsady. Dočasné
víťazstvá okamžite využívala na bezuzdné vykorisťovanie slovenského
poddaného ľudu a na upevňovanie jeho nevoľníckych okov. Násilne si
naďalej vynucovala otváranie mestských brán a usadzujúc sa
v mestách, postupne rozleptávala svojimi výsadami ich hospodársky
život, ktorý sa v iných krajinách stal zárodkom rozvoja.
Mešťanov však ako tak chránili výsady a mestské hradby, kým poddaný ľud
upadal do stále horšieho postavenia. Po zaplatení kontribúcie, ktorú často
vyberalo vojsko, a poddanských dávok, nad ktorými bdeli panskí a stoliční
drábi, prichádzal často hlad. Stovky poddanských rodín zo Slovenska
utekajú do Poľska a koncom storočia najmä do južných, Turkami opustených
oblastí. Mnohí sa dávajú na zboj. Je to obdobie hôrnych chlapcov.
Slovenské príslovie „hory – zbojnícke komory“ sa zrodilo práve v týchto
časoch feudálneho útlaku a anarchie. |
 |
|
Kto boli KURUCI a kto boli LABANCI ???
|
|
Kuruci
Kurucmi sa nazývali
príslušníci vojska bojujúceho pod zástavami Imricha Tokoliho a Františka
II. Rákociho. Označenie kuruc pochádza z latinského slova crux, crutiatus
– kríž, ukrižovanie. Termín kuruc použil roku 1671 aj jágerský beglerbeg
paša Memi pre uhorských utečencov z habsburského územia. Pomenovanie
kuruci sa ujalo a od 70-tych rokov 17. storočia sa bežne používalo, ako
označenie uhorských povstalcov. Je zaujímavé, že František II. Rákoci
tento pojem vo svojej korešpondencii nepoužíval. Kurucov nazývali v tých
časoch všeobecne aj malkontentmi (nespokojenci, vzbúrenci).
|
|
|
|
Labanci
Ako labancov
označovali príslušníkov a prívržencov cisárskych vojsk bojujúcich
v Uhorsku. Pôvod slova sa odvodzoval od archaického maďarského výrazu
lafanc – pľuhavý, alebo z nemeckého posmešného Lauf Hans! – Utekaj Jano!
Neskôr labancami nazývali iba cisárskych žoldnierov a vojakov z Uhorska.
Po kuruckých vojnách sa pomenovanie labanc rozšírilo na všetkých
prívržencov cisárskeho dvora.
|
|
